Politika

Smrad. Stagnácia. Úbytok obyvateľstva, Jedna fabrika. Synagóga. Ružomberok. 

Aj keď smradu z Fiľovi darovanej celulózky je menej, patrí ku známemu „historickému“ koloritu mesta. Mestečko ako obraz úpadku periférie Slovenska. Nič necharakterizuje úpadok mesta a periférie Slovenska lepšie ako rozpadajúce sa kultúrne inštitúcie.

Od prevratu sa podarilo zrekonštruovať akurát storočnú synagógu. Jeden z najstarších kaštieľov na Slovensku – Kaštieľ sv. Žofie zo 14. storočia sme spolovice zbúrali a druhú polovicu nechávame schátrať kým sa nerozpadne, na zbúranej polovici kaštieľa vznikol hypermarket. Nikto nenamietal, mestské zastupiteľstvo sa otočilo histórii mesta chrbtom, mešec strieborných? Predstavte si, že by Rimania zbúrali Koloseum aby tam mohol stáť obchodný dom.

Zavreli sme galériu rodáka Ľ. Fullu, lebo sa začala tiež rozpadávať, obrazy sa odviezli preč, a peniaze na rekonštrukciu chýbajú. Peniaze vraj nie sú a kultúrne podujatia sa z Galérie presunuli do synagógy. Bratislavskí správcovia Slovenska uprednostňujú a podporujú radšej mimovládne politicko-kultúrne inštitúcie, festivaly narkotík, dúhové pochody, tanečnice politikov atď…

Čo možno čakať od národa čo nemá v úcte svoju históriu, svojich predkov, svojich rodákov? Národ čo sa radšej plazí pri zemi, čakajúc na omrvinky pod stolom a za pár grošov poprie svoj pôvod. Národ odpadlíkov, čo sa chce podobať iným, väčším, silnejším, nehľadiac na svoju jedinečnú identitu, kultúru, históriu. Národ paholkov, sluhov, alkoholikov, pokrytcov, zapredancov, čakajúcich na pohladkanie od tých väčších a mocnejších.

Vybrali sme si – národ bez koreňov – národ bez budúcnosti, hviezdy sú pre nás príliš ďaleko. Nemyslieť na budúcnosť, netvoriť budúcnosť, je to pre nás pohodlnejšie, chceme to tak – „a po nás nech príde aj potopa“. To sme my, Slováci. Smutný príbeh jedného národa.